Výlet do Vysokých Tatier
Ráno 21.2.2015 od 07:15 hod. sme sa schádzali vo vestibule stanice ŽSR v Prešove. Niekto skôr, iný neskôr. Musím sa priznať, že aj ja s rodinkou som trochu meškal. Za náš 7. oddiel vĺčat sa na výlet tešilo 19 detí, 6 rodičov, Mirka a ja (Leto) – čiže 27 ľudí. Za 1. oddiel Mirkovce to bolo 5 chlapcov, 2 dievčatá a Cukor – čiže 8 ľudí. Zvyšok „ 130 “ členného 49. zboru Geronimo Prešov reprezentovalo 5 chlapcov a 2 dievčatá pod vedením Geparda.
Osobným vlakom z Prešova do Kysaku sme sa dostali raz-dva. A bola tu prvá skúška – prvé prestupovanie. Prebehlo úplne v poriadku a bez problémov. Samozrejme za pomoci zúčastnených rodičov.
V rýchliku bol menší problém nájsť miesta na sedenie, ale v priebehu niekoľkých minút sme sedeli všetci. Hodinová cesta prebehla v poriadku. Každý sa tešil na naše veľhory.
Potom prišlo druhé prestupovanie, to bola ozajstná skúška. Prestupovanie v stanici Poprad – Tatry. Na vystúpenie z rýchlika ( hlavne vystúpiť všetci ), vybehnutie po schodoch na nástupisko TEŽ, a nastúpenie do súpravy bolo podľa cestovného poriadku 8 minút. Tým, že mal rýchlik už v Kysaku pri odchode meškanie 5 minút, a tie nedobehol, tak prestupovanie v Poprade bolo adrenalínovým zážitkom pre všetkých ( vďaka Pánu Bohu za zúčastnených rodičov ). To sme ešte mysleli, že nedostatok času bude to najhoršie – nebolo. ( nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie – fungovalo 100 % ) Vďaka „ vynikajúcej flexibilite ŽSR “ vznikla v súprave TEŽ situácia podobná v rybacej konzerve, len s jedným „ malým “ rozdielom. Aj tie šproty v konzerve mali podstatne viac miesta. K tomu ešte „ bodovali “ cestujúce dôchodkyne zjavne rozmaznané demokraciou ( česť výnimkám ), ktoré už zjavne zabudli na cestovanie v preplnených autobusoch, vlakoch či električkách, prilievali svojimi „ premúdrymi pripomienkami “ nie olej, ale benzín do ohňa. Jednoducho, aby sme zostali slušnými, sme ich museli ignorovať.
Konečne v Tatrách, presnejšie v Starom Smokovci, prišla úľava a čerstvý vzduch. Pomaly sme sa prešli k pozemnej lanovke, zakúpili lístky a nastúpili do kabíny. Cesta hore prebehla v poriadku. Počas jazdy sme si s rodičmi zaspomínali na staré časy, keď všade dookola trasy lanovky rástli stromy, hustý les.
Hneď po vystúpení na Hrebienku nás očarili ľadové sochy. Boli to naozaj krásne diela. Mali sme dosť času na prehliadku, pretože sme čakali na „ Cukrovcov “, ktorí išli až ďalšou kabínou, a na „ Gepardovcov “, ktorí si kopec poctivo vyšliapali. Klobúk pred nimi dolu, kondičku majú dobrú.
To čoho som sa najviac obával, bolo počasie. Predpoveď bola o polooblačnom počasí so silným nárazovým vetrom. Na Hrebienku som skonštatoval, že oblakov nie je veľa. Obloha bola viac bezoblačná ako polooblačná, svietilo slnko. No zato ten vietor sa dvíhal, a čoraz viac silnel. Ešteže fúkal zo západu. Skalný masív Slavkovského štítu nad chodníkom nás perfektne skryl a celou cestou sme boli v závetrí. Chodník smerom na Zamkovského chatu bol miestami zľadovatelý. A na niektorých miestach bolo ľadu ešte viac. Dosť sa šmýkalo, no pomáhali sme si navzájom a metríky ubiehali. Dosť som bol sklamaný, pretože Tatry, už vlastne nie sú Tatry. Množstvo stromov povalila tá nešťastná víchrica. No aj tie čo stoja, resp. ostali stáť sú na zaplakanie. Podľa môjho chabého odhadu je živých menej ako 10 % stojatých stromov, a to o mne tvrdia, že som optimista. No aj tých 10 % vyzerá, že to už majú zrátané. Človeku sa chce plakať a zvracať zároveň. No dosť plaču, príroda musí zabojovať. Slniečko nám pekne svietilo, vietor nefúkal a cestička ubiehala.
Tu bola odbočka k Reinerovej útulni, tu most ponad potok, tam mostík pri vodopáde, krásne skaly, kosodrevina no jednoducho paráda. Ľudí bolo na chodníku neúrekom, prekvapilo ma, že ich je až toľko. Miestami to vyzeralo, že na Zamkovského chate robí nejaký hypermarket výpredaj. Len tých skialpinistov by mohlo byť na turistických chodníkoch menej, alebo vôbec. Niektorí sa ešte aj pohoršovali, keď človek neskoršie ustúpil. Vyzerá to tak, že práve oni môžu za zľadovatený povrch turistického chodníka. Znova musím poďakovať všetkým zúčastneným rodičom, pretože veľkou mierou prispeli k zdárnemu výstupu na chatu. Pomáhali deťom, vstávať, dohliadali na nich, a aj nosili rupsačiky ak sa našiel nejaký lenivček. Na veľkú smolu Mirka asi 200 metrov pred chatou spadla a veľmi ju bolela ruka. Trochu sme ju stiahli, a zafixovali v závese na krku. Prvá nepríjemnosť dňa. Konečne sme dorazili na k Zamkovského chate. Národa ako v tom hypermarkete. Práve tam prebiehala súťaž v lezení po ľade. Trochu sme sa prizerali.
Všetci už hladní vyťahovali z rupsakov všakovaké dobroty. Fašírky, rezne, bagety, . . . To všetko bolo vidieť celkom rýchlo miznúť v ústach. Po doplnení energie a tekutín sa rozpútala parádna guľovačka. Deti sa tak rozšantili, že zabudli, ako ich boleli nôžky.
Chvíľu sme sa kochali nádherným prostredím, výkonmi lezcov a po chvíli sme sa vybrali na spiatočnú cestu. Stále nám pekne svietilo slnko a vietor nefúkal. Úplne ako keby sme si počasie predplatili. Kochali sme sa krásnymi výhľadmi. Dole na zem Slovenskú, hore na štíty Tatranské.
Pri spiatočnej ceste nám s krpcami pomáhali aj skauti – hlavne Matej a Milky. Deti ich doslova žrali. Naspäť sa šlo lepšie. Deťom pomáhala aj psychika – išlo sa dole kopcom. Videli sme aj ako z Hrebienku vyrazila skupina horských záchranárov pomôcť dvom chlapom. Dvaja záchranári na skútri a dvaja v závese na lane na lyžiach. Títo 4 chlapi išli pomáhať opitým, nezodpovedným hlupákom len preto, lebo nevedeli kedy je dosť. Cesta späť prebehla rýchlo a bez nehôd. Na Hrebienku sme sa zhromaždili a vybrali na lanovku. Zase národa do nepríčetna, ľudí a ľudí. Ako by tu niečo dávali zadarmo. Chlapci z Mirkovského oddielu medzi sebou srandovali, že kým vystoja ten rad, tak stihnú ešte raz na Zamkovského chatu a späť, že času je dosť. Toto vtipkovanie sa neskôr ukázalo ako kľúčové pri druhej nepríjemnosti dňa. Lanovkou do Starého Smokovca sme sa dostali na dvakrát. Aj keď kapacita kabín je veľká, jednoducho sme do jednej nevošli. V Starom Smokovci na stanici TEŽ bolo ľudí ešte viac.
Najhoršie na tom bolo, že všetci chceli vojsť do toho istého spoja ako aj my. Aj tí čo s nami zišli z Hrebienka, aj tí čo prišli z Tatranskej Lomnice, a súprava už povezie tých zo Štrbského Plesa. Kontrola počtov u nás ( 7. oddiel v a v ) dopadla ok. Naraz Cukor vybafol – kde je Tomáš, chýba náš Tomáš! A v tej chvíli sa aktivoval duch bratstva. Presne ten duch, pre ktorý je skauting skautingom. Nikto sa na nič nehral, a každý bol ochotný pomôcť. Žiadna zbytočná panika. Hneď sa zisťovalo kto ho videl posledný, a kde to bolo. Po prvých zisteniach sa šikovne rozdelili úlohy, a hneď bolo jasné, kto má čo robiť. Cukor, Matej, Yavo a Samo sa vybrali Tomáša hľadať. Zvyšných chlapcov a dievčatá z Mirkovského oddielu som si zobral na starosť ja. Nastúpili sme do spoja TEŽ, aj keď sme zasa ľutovali, že mašinka nie je z gumy, aby sa natiahla. Tlačenica ako v ruskom filme. Medzi tým chlapci zistili, že v Starom Smokovci Tomáš nie je ani na stanici TEŽ, ani na stanici lanovky, a ani v ich okolí. Tiež sa zistilo, že je bez telefónu. Nikto nevie ako, no Matej vybavil skúter aj s vodičom a už leteli na Hrebienok. (Niekto z chlapcov v súprave TEŽ podotkol, verím že ako vtip, jasné, Matej si ešte užije aj jazdu na skútri) Hľadali všade – okolo ľadových sôch, celý Hrebienok a nič. My ostatní sme zatiaľ prestúpili z TEŽ do rýchlika. Počas prestupu som na chvíľu podľahol, pod vplyvom straty Tomáša, pocitom. Nejaké naše deti trochu zaostali, a vtedy ma striaslo od strachu o deti z oddielu. No zaostali len preto, že boli hlbšie vo vagóne. Takže sme prestúpili do rýchlika a šup domov.
V rýchliku ma dostihol Cukrov telefonát – máme Tomáša. On sa vlastne „ nestratil “, len čakal na stanici lanovky na Hrebienku, kým sa nevrátia z druhej cesty na Zamkovského chatu. Ach tie srandičky. Celá záchranná skupina aj s Tomášom sa vrátila do Prešova v poriadku neskorším vlakovým spojením. V Kysaku sme z rýchlika prestúpili do osobného vlaku do Prešova. Chlapci z 1. oddielu Mirkovce ostali v Kysaku, kde pre nich mal prísť Oliverov ocko.
Konečne späť v Prešove. Detičky sa zvítali s rodičmi, a už sa zážitky sypali ako z rukáva. Mirka ešte rozdala preukazy na bezplatnú prepravu, a všetci sme sa rozišli domov.
Leto
