Na Kapušanskom hrade
Hneď, len čo som vstal, som šiel k oknu skontrolovať počasie. Ráno u nás (Zlatá Baňa) bolo príšerné. Fúkal silný a studený vietor. Aby toho nebolo málo, začalo aj pršať. Veľmi som bol sklamaný. S Mirkou sme sa rozhodli. Síce zbalené batohy naložíme do auta, no na stanici ŽSR celú akciu rozpustíme. Škoda!
Počas cesty autom zo Zlatej Bane do Prešova nám do reči nebolo. No čím viac sme sa blížili k Prešovu, tým to bolo z počasím lepšie. Nakoniec nás na Solivare prekvapila suchá cesta. Aj ten vietor bol slabší a menej chladný.
Vo vestibule stanice ŽSR sme zistili, že sa nás zišla pekná kôpka. Ja, Mirka, 20 detí zo 7. oddielu vĺčat a včielok, Mima a Tamara, pomôcť prišiel aj Milky a tri mamičky. Po telefonáte nášmu kamarátovi, ktorý býva rovno pod hradom, sme sa predsa len rozhodli, že sa náš skautský výlet uskutoční.
Nastúpili sme do vlaku, a vzápätí dobehol aj Cukor. Pohli sme sa. Cesta do Kapušian zbehla veľmi rýchlo, a už sme vystupovali. Od vlakovej stanice pod hradné bralo sme po ceste prešli ako pekná skupinka. Na parkovisku pod hradom nás čakala Veronika s kamarátkou a jej otcom.
Prešli sme okolo posledných domov v obci a už je tu lesná cesta. Ešte vo vlaku som sa dohodol s Milkym, že okolo cesty v lese poskrýva karty z kartónu. Hneď ako sme vošli do lesa vyhlásil som súťaž. Za každú nájdenú kartu 5 bodov. Dobre, že sa nepozabíjali, ako sa chceli predbiehať. Aby sa to naozaj nestalo, pridal som ďalšiu hru. Po výzve „bomba“, sa všetky deti museli v okolí cesty ukryť, kým som napočítal do desať. Prvý krát toho z úkrytov trčalo kadečo. Tu nohy, tu chrbát, tu čiapka, tu … No postupne sa to zlepšovalo, až sa ukrývali ako praví skúsení skauti. Milky karty spočiatku ukrýval len zľahka, no potom čoraz rafinovanejšie. Tí nezbedníci keby mohli, tak okolie cesty preorú, len aby našli tie karty. Vytešovali sa z nájdených kariet, aj z bodov za skrývanie. Aby mali zábavu počas cesty pestrejšiu, pridal som aj hru „potopa“ – nikto nesmel nechať nohy na zemi – mali vyliezť na strom, alebo nejakú vyvýšeninu ( ležiaci kmeň stromu a pod. ). Popri týchto zábavkách naše vĺčatá a skauti ani nestihli zistiť, že sme už prešli celú cestu na hrad. Pred hradom ešte malé bezpečnostné poučenie, a už sme na nádvorí.
„Niekto“ sa tu poriadne činil. Akoby hrad znovu ožíval. Drevená vstupná brána, a za ňou na ľavej strane vykopané steny malých domčekov. Po drevenom improvizovanom schodisku sme sa dostali na vrchné nádvorie, ďalej do „paláca“. Cukrovi a Milkymu sa podarilo vyliezť až úplne hore, na vrch stien a hradieb. Potom sme všetci zliezli späť na dolné nádvorie. Mima s Tamarou vzali niekoľko detí na prechádzku okolo hradu. Zopár nás išlo pre drevo na oheň a paličky na opekanie. V blízkosti hradu je dreva na oheň čoraz menej, a je potrebné zájsť ďalej a ďalej. Podobné je to aj z paličkami na opekanie. Napokon sme toho nazbierali dosť. Pripravili sme ohnisko, odpratali zrezané kríky a ideme opekať. Milky si pripravil základ na založenie ohňa, a kresadlom na prvé škrtnutie ho zapálil. Deti len pozerali, ako sa dá oheň zapáliť aj bez zápaliek. Hneď sa povyberali špekáčiky, a už sa opekalo. Radosť pozerať. Po zjedení sa deti začali hrať na skrývačku a na naháňačku. Cukor im však pripravil iný zážitok. Po praktickom využití dračej slučky liezli na neveľkú skalu na nádvorí. To bolo radosti. Stáli v rade, a každý chcel liezť.
Po dostatočnom vyšantení sa, sme sa radšej rozhodli zbaliť, upratať po sebe a pomaly sa vracať späť. Obloha sa začala totiž nejako nepekne zaťahovať. Na spiatočnej ceste sa ešte zahrali hry, a už sme boli pod hradným kopcom. Tam sme sa rozlúčili s Veronikou, s jej kamarátkou a jej otcom. Na stanicu ŽSR Kapušany sme prišli trošku skôr. No v čakárni bolo relatívne teplo, a všetci sme sa tam pomestili. Podojedalo sa a povypíjalo všetko čo ešte ostalo. V čakárni sme si na skrátenie čakania zahrali hru s loptičkou. „ Bardejovská strela “ prišla načas, a tak sme sa do Prešova vrátili v pohode.
Leto
